Keď sme pred 15 rokmi kričali 100 sekúnd pred koncom finálového zápasu góóól, ani vo sne by nám nenapadlo, že v roku 2017 budeme hrať o záchranu. A keď nám namiesto našej hymny pustili slovinskú, málokoho by napadlo, že tento rok si fanúšikovia hymnu s hokejistami nezaspievajú. Žiaľ, taká je realita. Záchranil nás vlastný gól talianskeho hráča Eggera. Verejnosťou, širokou i odbornou, sa naše mužstvo odpisovalo ešte predtým, ako vykorčuľovalo na ľad v Kolíne nad Rýnom.
A popritom na začiatku hokejovej sezóny to vyzeralo s naším najpopulárnejším športom dobre. Široko-ďaleko sa rozplynulo víťazstvom pána Kohúta, ktorý prišiel upratať slovenský hokej (dúfajme, že nie do B- kategórie). Bojkot sa tým vraj oficiálne skončil. Naša “20” bojovala vo štvrťfinále. Slovan v KHL striedal horšie fázy s lepšími, play-off im uniklo o povestný vlások. 18-tka ukázala v Poprade, ako sa bojuje o body. Či už to bolo domácim prostredím alebo prípravou s mentálnou trénerkou.Do každého zápasu išli s tým, že ho vyhrajú, bez ohľadu na to, či hrali s poslednými majstrami sveta Fínmi, alebo Kanadou. Na mladých hokejistoch bolo vidno, že chcú, baví ich to a v neposlednom rade, majú za sebou inteligentného trénera, ktorý im neskutočne verí. A kto zápasy videl, musel byť spokojný. Aj keď sa im nepodarilo prejsť vo štvrťfinále cez ruský tím, ľudia boli nadšení a dlho po skončení nešťastného duelu im tlieskali. Odviedli všetko, čo bolo v ich silách. Veď to bola ich práca.
No keď prišiel vrchol sezóny, naše “Áčko” nám veľmi rýchlo zmietlo zo stola úspešnú sezónu. Prehry pribúdali ako ospravedlnenky z NHL. Rástla nespokojnosť nielen v radoch fanúšikov, ale aj samotných hráčov. V zákulísí sa začalo šuškať o bojkote hráčov NHL z dôvodu “Širokých” trénerov . Keď prišli zápasy s najlepšími v skupine, tŕpli sme, koľko gólov dostaneme. Hráči aj tréneri si priznali, že “nemáme proti silným súperom žiadnu šancu”. Smutné. Keď hráči so zdecimovaným Hudáčkom v bránke nastupovali na zápas proti Švédsku, už o nič nešlo. A hrali dobre, najmä po povestnom impulze v podobe výmeny brankára. Prečo sa to neudialo už o 2 zápasy skôr…? Hrozivé skóre nášho mužstva 12:28 hovorí za všetko. A možno stačilo mať v mužstve mentálneho trénera. Psychika je silná vec. Možno vziať Bakoša, či Hovoru. Možno. Po boji je každý generál. Čo je ale zarážajúce je fakt, že pán Kohút nepočítal ďalej s trénerom Cigérom už dávno pred MS. Pokiaľ chýba dôvera, takto sa vybudovať silný tím nedá. O motivácii ani nehovoriac. A kto najviac trpí? My - fanúšikovia. Nám je jedno, či to vedie Široký či Kohút. Či niekto úplne iný. Nezakrývame si oči, politika je aj v športe. My sa chceme tešiť z hokeja. Vážení kompetentní, prosím spojte sa a pracujte ako najlepšie viete. S ľuďmi, ktorým plne dôverujete. A my fanúšikovia vás potom budeme podporovať!